Ľudia na pohovoroch majú o Martinuse často totálne ružový obraz ~ Michal Meško

Pôvodne sme si dohodli call na Zoome, aby sme všetky otázky zvládli efektívne za 20 minút. Skončili sme v debatách mimo skript na trištvrte hodinu. Hoci vedie najúspešnejšie kníhkupectvo 📚 na Slovensku, stojí nohami pevne na zemi. Inšpiratívny, ľudský, otvorený, spomienkový, vizionársky, aj celkom obyčajný. Taký bol náš rozhovor s Michalom Meškom z Martinusu.

---

Aký bol rok 2021 pre Martinus, a aký pre Michala Meška? 

Náročný v mnohých ohľadoch. Asi ako pre väčšinu populácie Slovenska aj sveta znamenal v prvom rade zmeny, nutnosť neustále na niečo reagovať, rôzne obmedzenia a nemožnosť osobných kontaktov v takej miere, v akej sme boli zvyknutí. 

Na jednu stranu to veľmi preverilo našu schopnosť prispôsobovať sa, zároveň to však bolo únavné. Meniť veci a stále niečo sledovať v takom tempe nepovažujem za dlhodobo udržateľné. Zmeny máme síce radi a často ich až vzývame, ale nemusí to byť zrovna každý týždeň (smiech). 

Zároveň musím povedať, že sa nemôžeme sťažovať. Pre Martinus to bol zhodou rôznych okolností najúspešnejší rok. Vyzerá, že sme sa stali asi najväčším predajcom kníh na Slovensku za daný rok, akokoľvek to bolo neplánované. 

S úspechmi zrejme súviselo aj sťahovanie 🚚 skladu. Ako ste to zvládli? Koľko ľudí a áut pomáhalo? A ako tento proces vlastne prebieha?

Bola to celkom šialená vec. Od podpisu zmluvy až po vybudovanie haly a nasťahovanie prešlo menej ako rok. Samotné sťahovanie by som zhrnul ako veľmi náročný víkend, ktorý sme plánovali, že bude trvať takmer tri dni, ale nakoniec sme to za jeden a pol dňa de facto dali.

Tak to ste celkom rýchli!

Mali sme neuveriteľné nasadenie a veľmi, veľmi veľký rešpekt pred tým celým, takže veľa vecí bolo dobre naplánovaných. Ako to už u nás býva, kolegovia sa do toho vrhli a dali do práce všetko. Nakoniec sme prekvapili ešte aj samých seba, pretože zrazu bolo v sobotu večer to hlavné urobené, a tým pádom sme nemuseli v nedeľu od rána do večera všetko dobiehať. 

Mám aj zaujímavé štatistiky, ktoré sme zdieľali na našich sociálnych sieťach. V jedno popoludnie sme mali vozíček s kávou, kde sme vypili ☕️ 277 kávovych napojov, trasu medzi Gorkého (starý sklad) a NOHALom (naše kódové označenie NOvej HALy) s plnými autami sme absolvovali 102-krát a s knižkami a iným tovarom sme navozili 412 paliet! 

Dá sa ešte hovoriť o nejakých výraznejších zmenách či prispôsobovaní sa v rámci pandémie? Alebo už žijete vytrvalo svoj nový normál?

Myslím si, že neustále zmeny sú nový normál, a teda aj ich intenzita. Áno, mnohým veciam sme sa už museli prispôsobiť, zároveň som veľmi vďačný, že nás to tak “vykoplo”. Bolo mnoho vecí, o ktorých sme už roky hovorili alebo ich odkladali a zrazu ich trebalo urobiť. Takže som strašne rád, že prišiel externý boost. 

A chcel by som, keby sme si to zachovali aj ďalej. To znamená nevrátiť sa do režimu, takto sme to robili 5 rokov, 10 rokov, tak to tak budeme robiť navždy, ale neustále sa k veciam vracať a prehodnocovať, že čo vieme robiť inak bez toho, aby nás musela podkopnúť pandémia alebo niečo podobné.

Keď prišla prvá vlna, sám si o sebe povedal, že sa z teba stal šéf – diktátor. Si taký stále? 

Snažím sa na to pozerať skôr ako na nejaký nový nástroj, ktorý som dostal do svojho zásobníčka 🛠 nástrojov. Veľmi vedome si však dávam pozor, aby som z neho neurobil jednu katanu, ktorou budem všetko sekať (smiech). 

Tá moja rola prišla nečakane pre mňa aj kolegov. Práve oni si zo mňa začali robiť srandu, že haha, nejaký malý diktátor sa nám tu zrodil (smiech). Nebol som taký vo veľa situáciách, len to bol veľký rozdiel oproti tomu, ako by sme fungovali za iného kontextu. 

Pomohlo mi to však oveľa viac si uvedomiť, ako pri rýchlom rozhodovaní pomáha sa tak trošku, nechcem povedať hodiť do prázdna, ale urobiť proste ten call. Napríklad, keď nemáš dosť informácií, ale cítiš a veríš, že je to správna cesta. Lebo môžeme sa dva týždne točiť okolo niečoho, debatovať a snažiť sa nájsť konsenzus, no v skutočnosti len polovicu ľudí unavíme. 

Niekedy sú situácie, kedy je správne z hľadiska lídra povedať, že okej, poznáme tieto vstupy, takto som sa rozhodol, beriem na seba zodpovednosť, lebo na konci dňa to rozhodnutie urobiť treba. 

Zoberme si dva extrémy. Typický korporát, v zmysle odvtedy dovtedy, tu sa musíš pípnuť, také a také sú pravidlá, ak chceš postúpiť, musíš splniť toto, lebo inak sa to nedá, alebo startupový prístup, že úplne na punkáčov – aká firemná kultúra je v Martinuse?

Myslím si, že nie sme v žiadnom extréme, ale sme o niečo bližšie, nazvime to k slobodnejším firmám. Snažíme sa byť čo najviac postavení na slobode a zodpovednosti – tieto dve slová by mali byť jedno, spojené ako siamské dvojčatá. Lebo veľmi často majú ľudia strašne radi tú slobodu, ale keď dôjde na zodpovednosť, zrazu zistia, že nie vždy sa im ju chce niesť. 

Úprimne, kebyže sa dajú zrušiť evidencie ✍️ dochádzok či dovoleniek a všetky tieto pípania, tak som prvý, ktorý povie, áno prosím, urobme to. U nás sú rôzne formálne dôvody, pre ktoré to v niektorých situáciách proste nejde, ale zároveň mi to je myšlienkovo dosť cudzie. 

Tváriť sa, že keď sa pípneš od 9:00 do 17:00, tak že aj v tom čase robíš, to mi príde úplne prežité. Tým pádom sa snažíme stavať prostredie, kde, ak je to len trochu možné a ak to povaha práce umožňuje, dávať čo najviac slobody a prispôsobiť prácu človeku. 

Samozrejme, máme mnoho ľudí a pozícií, kde sa ťažko robí úplne z domu a vo flexibilných časoch. Napríklad pozícia kníhkupca, alebo odovzdávanie balíkov, keď kuriér chodí o štvrtej a treba sa mu prispôsobiť. Čiže sme hybridný typ firmy.

Často nás svojou firemnou kultúrou a pracovným prostredím inšpirujú hi-tech firmy a technologické start-upy. Avšak niekedy sa prehliada, že hoci aj oni potrebujú “nesexi” pozície, ako upratovanie, práca v kuchyni alebo vodičov, tak ich neraz z tej bubliny a benefitov vyčleňujú, lebo ich outsourcujú, a teda nie sú zamestnanci daného start-upu. A potom sú akože stále tá sexi firma, že vo všetkom vedia fungovať remote a hrajú si futbalík a podobne. Reálny svet tak nefunguje, ale oni vedia urobiť tú bublinu a zdanie, že život vie byť len o tom. 

Martinus sa teda nesnaží robiť nejakú bublinu? Okrem slobody a zodpovednosti sú aj iné kľúčové benefity, ktoré ponúkate? 

Áno, Martinus je často vnímaný ako nejaká bublina. Ale snažíme sa ju tvoriť naprieč firmou a našimi pozíciami, hoci to samozrejme má svoje výzvy a zďaleka nám to nejde dokonale. Máme šťastie na ľudí a kultúru, akú si budujeme. Zároveň sme však zistili, že niekedy musíme robiť až vedomé zastavovanie alebo zreálňovanie očakávaní. Pretože možno ako s tými hi-tech firmami, aj my máme ľudí, ktorí prídu na pohovor a majú totálne ružový obraz o Martinuse.

Občas si myslia, že my všetci sa tu len tak usmievame, máme všetky možné benefity sveta a čítame celý deň knižky. 🦦 No nie. Aj my máme strašne veľa vecí nezvládnutých, aj my máme situácie, ktoré frustrujú našich kolegov aj nás samotných a roky ich nedokážeme opraviť. Sme hrdí na Martinus a našu kultúru, ale som vždy veľmi nerád, keď je prezentovaná ako dokonalá, lebo to vytvára nesprávne očakávania. 

Myslím, že sa u nás veľmi dobre cítia ľudia, ktorí majú úprimne radi knihy, radi niečo vytvárajú a vedia prinášať radosť iným ľuďom. Dôležitý predpoklad na to, aby sa človek dokázal  v Martinuse cítiť šťastný a spokojný v rámci racionálnych možností je porozumenie, že svet nie je čiernobiely. 

Nie všetko ide ľahko, ale ľudia u nás dokážu aktívne fixovať veci, ktoré sa im nepáčia. Naša obľúbená mantra je – Budeme to mať také, ako si to spoločne urobíme. Čiže nie je zodpovednosť manažérov alebo vedenia fixovať problémy, ktoré spoločne máme. Áno je to veľmi dôležitá úloha aj manažmentu, aj majiteľov, ale aj každého jedného z nás.

Martinus vedieš už vyše 21 rokov. Za ten čas ste otvorili niekoľko kamenných predajní, vrátane kaviarní Foxford, spustili e-shop na českom trhu, odštartovali viacero knižných projektov, ako napríklad Veľká knižná detektívka alebo Knihovrátok, presťahovali sa, a rovnako získali významné ocenenie za najlepšieho či najobľúbenejšieho obchodníka. Vypracovali ste sa na love brand, ktorý Slováci milujú. Je to veľa úspechov, veľa času. Dá sa to vôbec zreflektovať?

No keď to takto hovoríš, znie to, samozrejme, super. Klamal by som, keby som povedal, že ma to vnútorne nehreje pri srdci. ❤️ Zároveň za tie roky zisťujem, že tiež starnem, a naozaj to nie je tak málo rokov, čo v Martinuse robím. Tým pádom získavam trochu väčší pokoj. Verím, že nám všetkým to prináša schopnosť byť úprimne hrdí na veci, ktoré sa podarili a uznať, že to nebolo len o náhode a nejakom šťastí. 

Zároveň teraz môžem otvoriť zoznam tisícich vecí, ktoré sme ešte stále nedokázali zrealizovať, alebo by sme chceli urobiť či zlepšiť, alebo sme sa pomýlil… Kedysi som sa z toho veľmi stresoval a bol veľmi netrpezlivý, teraz sa mi pri tom niekedy dostavuje skôr taký zenový stav. Čerpám energiu z toho, čo sa nám už podarilo, ale zároveň aj pokoru z toho, čo všetko máme ešte pred sebou a musíme na tom zamakať.

Prešiel si si za ten čas vyhorením?

Nemyslím si, že som priamo došiel k vyhoreniu. Aj keď mentálny stav nevieš objektívne zröntgenovať a povedať áno/nie, nastala zlomenina/nenastala zlomenina. Ale teda je možné, že som ho párkrát lízal. 

Mám istým spôsobom výhodu v tom, že som svoje workoholické obdobia prežil ešte na strednej škole, a potom na 👨‍🎓 výške, kedy má človek ešte dosť energie a nadšenia. No videl som, čo to znamená robiť do druhej či do štvrtej rána, strašne veľa hodín. To ma dokázalo v nejakej miere upokojiť v neskorších rokoch a práve v dobe, keď iní ľudia padajú do prepracovanosti a všetkého možného. 

Zároveň si nedávam nejaké fixné ciele a deadliny, že budeme do toľko a toľko rokov firma, ktorá bude mať taký a taký obrat. Nastavovať si jasné a číselné ciele je taká dvojsečná zbraň. Podľa mňa to niekedy vytvára nezdravý stres, ktorý, áno, môže viesť k výsledkom, ale je tiež veľké riziko, že ten výsledok si stanovíš veľmi nesprávne a prídeš na to až veľmi neskoro, alebo na to neprídeš vôbec. 

A práve vtedy sa dostaneš do toho kolečka, že však tu len makám, a aký to má celé zmysel? Aby som dosiahol toto číslo? Lebo je zhodou okolností v desiatkovej sústave okrúhle? Akože to čo je za racio?

A nie len racio, ale aj ego – lebo chceš byť najväčší, chceš byť niečo. A keď to vysnené číslo dosiahnem, potom čo? Zase si len musím nastaviť ďalšie číslo, ktoré zase musí byť väčšie? Dokedy? Ani v prírode nerastú všetky veci donekonečna, nepovažujem to za zdravé. Ak v niečom rásť, tak sa snažme rásť v prvom rade v pozitívnom dopade na svet okolo seba, nie finančnom obrate.

Preto ja na stanovovaní konkrétnych cieľov nefungujem, a tým pádom nefungujeme, lebo chtiac-nechtiac sa mnohé veci z ľudí a lídrov prenášajú ďalej do firmy. 

Je teda cesta cieľ?

U mňa to bolo skôr o strachu, že tie čísla nedosiahneme a budem z toho vystresovaný a sklamaný. Ale dnes objavujem aj iné hodnoty, a vďaka tomu tá naša cesta bola najmä o tej cesta. Čiže vždy o tom, ako tie veci robíme. Nie úplne jednotne, že čo dosiahneme.

A to neznamená, že nás netešia reálne výsledky. Sme na ne mega hrdí. Tie ocenenia, čo si spomínala aj to, čo sa nám minulý rok podarilo, ježiš, uau! Ale nebol to cieľ. Je to niečo, čo nás veľmi teší, ale teší nás to o to viac, že to neprišlo, lebo sme si povedali, že k tomuto sa ideme upnúť, toto musí prísť. 

Ľudia sa často pýtajú, ako sme to dokázali a čo sú tie body nášho úspechu. Úplne úprimne na to neviem odpovedať. Po prvé, zadefinujme si spolu, čo je úspech. Podľa mňa už tam sa rozídeme, alebo nenájdeme jednoznačnú odpoveď. A po druhé, úprimne neviem vybrať jednu vec. Proste je to skladačka 🧩 tisícok rozhodnutí, tisícok rôznych ľudí, ktorí robia mnohé veci intuitívne, mnohé veci vedome, dávame do toho rôzne skilly, ale mixujeme to. 

Mixujeme to takým spôsobom, ktorý nenapíšeš do receptu. A to je na tom to zázračné a zároveň ťažké. Nevieš dopredu zaručiť cestu, nevieš dopredu zaručiť, ako tých 21 rokov bude vyzerať. Ja neviem, ako bude vyzerať ďalších, čo i len 5 alebo 10 rokov. Ale viem, že keď sa na to pozrieme o tých 10 rokov, bude tam zase nejaký príbeh, či už zlyhania, alebo úspechu. 

Mne to pripomína citát Steva Jobsa, ktorý hovorí, že bodky nemôžeš spojiť vopred, iba keď sa na ne pozrieš spätne.

Áno, presne. Ale pýtala si sa a dostali sme sa sem cez to vyhorenie. Aby som sa k tomu vrátil – nie, nebol som asi úplne vyhorený, ale bolo viacero momentov, kedy som o sebe výrazne pochyboval. A s tým súviseli potom stavy, ktoré by mohli smerovať až k vyhoreniu. 

Keď som si nebol istý, či vôbec mám na môj job a rozhodnutia. Potom žiješ v sebaspochybňovaní a môže to znamenať, že sa snažíš stále viac, ale pritom máš pocit, že to robíš ešte horšie. Neviem, či je to cesta k vyhoreniu, ale toto sú momenty, ktoré sa mi až v pravidelných cykloch opakujú. 

Čím som však starší, tým lepšie ich viem zvládať. Vždy si pripomeniem, že okej, už si toto zažil x-krát. Neznamená to, že to nie je pravda, ale zároveň si trošku ver. Treba vydržať a makať na sebe, no nie kŕčovito. A podarí sa to.

Je podľa teba ľahšie robiť biznis 💡 dnes ako pred tými 21 rokmi?

Dnes som biznis nezakladal, takže to neviem porovnať z prvej ruky. Mali sme však obrovskú výhodu v tom, že tie veci len začínali. Čo bola na jednu stranu aj veľká nevýhoda. Nemohla si ísť na 5-tisíc konferencií o tom, ako založiť firmu, prečítať si 5-tisíc kníh, ako rozbehnúť e-shop, sledovať milión blogov a všetkého… Dnes už celé know-how je. Máš však zväzujúci pocit, že už všetci všetko vedia, konkurencia je brutálna a deje sa to šialene rýchlo. 

My sme mali obrovskú výhodu v tom, že mnohé veci sme mohli robiť po svojom a objavovať ich, a zároveň sme mali čas. Konkurencia nebola ešte taká intenzívna, takže sme mali viac priestoru robiť chyby, alebo robiť veci o niečo viac vo svojom tempe. 

To neznamená flákať sa, ale nebyť v kŕči a strese, že ježiš tu mám 50 žralokov, ktorí robia presne to isté, bijú sa o ten istý talent, ktorý je už teraz brutálne drahý, lebo je to celé vyhypované.

Áno vtedy to bolo skôr o tom, že ten talent nie že nie je, ale mnohé pozície sme si museli vytvárať. Keď sme napríklad začali s Facebookom, ešte neexistovala veľmi pozícia Social Media Manager. To sa ani nevedelo, že čo by ten človek mal robiť, nie to ešte, že sa na to ide niekto špecializovať. Tým pádom mnohé veci sme si museli, ale aj mohli, sami zadefinovať a vytvoriť.

Dá sa povedať, že to bolo možno v niečom ťažšie, ale v konečnom dôsledku lepšie, lebo ste si mohli nastaviť vlastný smer? 

V niečom to bolo možno… bezstarostnejšie? Lebo to bolo oveľa viac o tom, že aha, je tu niečo nové! A hlavne geekovina, čiže nejaká skupina ľudí to riešila a robila hlavne z nadšenia a nápadu. Dnes byť startupistom býva často sakra ťažká robota. Aspoň ako to ja vnímam. 

Musí tam byť hustling. Už si v tom svete, je okolo toho urobená celá tá brutálna mašinéria a keď nesplníš KPI-čka, všetci už hovoria tým jazykom, ktorý brutálne roztočil celý segment… A vzniká množstvo zaujímavých firiem, čiže ten výstup je super, ale hovorím skôr o tom vnútornom prežívaní. Vtedy to bolo viac živelné, ešte také špinavé. Nevravím, že lepšie. Len iné.

Spomínal si, že nevieš, ako bude vyzerať ďalších 5 či 10 rokov, ale skúsim: Bude sa v knižnom svete viac digitalizovať? Navštívime napríklad Martinus v Metaverse alebo chystáte vlastné NFT?

Žijeme v tomto svete, vnímame veci okolo seba. Je ťažké odhadnúť a rozdeliť, čo je len nejaký prelud. Hráme sa s tým, ale nechceme sa za niečím hnať len preto, lebo to teraz robia všetci, ale pritom nikto poriadne nevie prečo. A teraz nemyslím nás konkrétne, ale všeobecne. 

Už sme pochopili technológiu? Už sme pochopili, čo môže priniesť a akú hodnotu to vie mať? Lebo na mnohé podobné veci sa dnes pozerá len cez to, aký obrovský trh zastúpia. Často sú však očakávania vytvorené a vnímame len to, že NFT sú brutálna vec, lebo sa predávajú za toľko a toľko peňazí. Ale to nemusí nevyhnutne znamenať, že to je teraz budúcnosť. 

Žijeme v dobe stále väčšieho 😰 FOMO. Proste niekde sa to rozkrútilo, tak ideme do kryptomien, lebo čo keď. A priznávam, že je veľmi ťažké nájsť ten správny balans, ísť do vecí s pokojom a rozvahou, ale zároveň naozaj nebyť usadený. 

Dodnes sú a aj vznikajú nové remeselné pekárne a je im úplne jedno, že existuje nejaký Metaverse, NFT, kryptomeny, lebo ľudia chcú pravý normálny poctivý chlieb. A darí sa im, prinášajú ľuďom hodnotu, skvelé produkty a zvyšujú ich radosť zo života. Treba si pripomínať, že je v poriadku, ak nejaký trend nevyužiješ. Hlavne ešte špeciálne v situácií kedy by to bolo veľmi umelé na to, čo robíš a čo je tvoje poslanie.

Ale aby som zodpovedal tvoju otázku. Ak prídeme na spôsoby, ako NFT dokáže pridávať a vytvárať hodnotu v knižnom svete, tak áno. Otázka je, že či tie technológie v našom kontexte dokážu prežiť transformáciu do niečoho, čo bude zmysluplné. 

Ako to myslíš?

Tak, ako internetový obchod dokázal výrazne rozšíriť knižný svet 🪐 a zrazu dokázal priniesť niečo, čo žiadne kníhkupectvo na svete fyzicky nedokáže – napríklad neobmedzená ponuka, 500 recenzií pri každej knihe alebo možnosť rýchlo knihu vyhľadať. 

Toto všetko sú veci, ktorými internetový obchod dokázal obohatiť tú pôvodnú fyzickú experience. Na druhú stranu dodnes ani po 25 rokoch nedokázal urobiť ten pocit z toho, keď vojdeš do fyzického kníhkupectva, ktoré je čisto analógové, prihovorí sa ti tam kníhkupec, ohmatávaš knihy, zavoniaš k tomu kávu.

Kým ľudia budú ľuďmi a budú fungovať vo fyzickom svete, tak áno, možno raz bude mať zmysel urobiť Metaverse, ktorý sa bude snažiť skombinovať výhody internetového kníhkupectva ako v Minority Report, že vieš listovať knihy a podobne. Ale bude to musieť byť tak unikátna skúsenosť, že bude dávať zmysel do toho investovať. 

A zároveň veľmi dúfam, že ešte dlho budeme fyzickými ľuďmi. A dokonca až chcem veriť, že ak aj nie všetci, tak dosť veľká časť ľudí bude bytostne chcieť aj to fyzické. Ísť do záhrady a vedieť, že to je to reálne. A tomu reálnemu budeme postupne ochotní pripisovať stále väčšiu hodnotu. Lebo ty vieš, že Metaverse je fake. 

Nie kvôli tomu, že technológia by bola slabá. Ona bude výborná, ona ti naozaj pomôže uveriť, že tam si. Ale vnútorne to budeš cítiť.

Podeľ sa s nami ešte o inšpiráciu na záver: Ktorá kniha aktuálne leží na tvojom nočnom stolíku?

Aktuálne je tam už dosť dlho jedna, lebo je to vyslovene kniha, ktorú si užívam ako bonboniéru. V korunách stromov. Čo je kniha, ktorú som ešte ani raz nedočítal až do konca, ale zato som ju začal čítať už tretíkrát a vždy si ju rovnako užívam. Je majstrovsky napísaná, ako z hľadiska práce so slovom, tak aj z hľadiska vystavania príbehu. Dva roky hrdo nedočítaná, ale dva roky hrdo čítaná a tým pádom ešte nejaký čas na nočnom stolíku bude. 

Pomedzi to si prekladám napríklad Good Economics for Hard Times, alebo čítam akurát o tom, ako fungovať s 👨‍👩‍👧‍👦 deťmi, teda ako ich rozvíjať a vychovávať. Lebo moji 4 a 8 roční rošťáci už začínajú byť stále náročnejší na vzájomnú komunikáciu a aj na spoznávanie samých seba, čo platí aj o nás ako rodičoch. 

Ďalšia kniha, ktorú som teraz nedávno dočítal a je to aj k téme rozhovoru je It Doesn’t Have to Be Crazy at Work od týpkov z Basecampu. Nie všetko z nej je uplatniteľné, povedzme aj v Martinuse, lebo ich koncept je do veľkej miery remote firma a zároveň je ich pár desiatok, ale je tam veľa mentálnych pripomenutí. 

Treba sa stále hnať za niečím? Nestačí len proste stále sa snažiť robiť lepšie robotu, ktorú máš? Treba si dať ešte ciele, že treba byť taký a taký veľký? Alebo musíme dobyť tieto a tieto trhy, alebo dominovať konkurencií? 

Preto som aj v úvode povedal, že neplánovane a nechtiac sme sa stali jednotkou. Na jednu stranu je to fakt, na druhú vieme, čo k tomu smerovalo. Ale nebol to plán. Teší nás to, sme na to hrdí, ale to je asi tak všetko. Nejdeme si to teraz niekde vo veľkom vycapiť, lebo zároveň si myslím, že tento rok to už bude inak. 

Okolnosti sa v niečom zase zmenia, možno to znovu preusporiada nejaké čísla, no nemusí to znamenať, že my sme zrazu niečo začali robiť zásadne zle. Dôležité je, aby sme si tú jazdu ďalej užívali a sústredili sa na náš zmysel: Spájať ľudí s knihami, aby v sebe rozvíjali to dobré.

---

Kto je Michal Meško?

Michal je CEO najväčšieho slovenského kníhkupectva Martinus, ktoré vedie už 21 rokov. Vyštudoval manažment a marketing na Univerzite Komenského v Bratislave, pred dvoma rokmi absolvoval intenzívny 7-mesačný program na Harvarde. Patrí medzi našich najúspešnejších podnikateľov a rád číta.